Alergia a inhalačné alergény
Počet
alergikov na celom svete každoročne narastá, tento trend neobchádza ani
Slovensko. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sú
alergické ochorenia štvrté najčastejšie sa vyskytujúce ochorenie na svete, a
predstavujú tak spoločenskú ako aj ekonomickú záťaž v oblasti kvality života,
počtu vymeškaných dní v práci alebo v škole, výdavkov na lieky či dokonca
úmrtnosti. Svetová alergologická organizácia (WAO) vydala v roku 2011 doposiaľ
prvú Bielu knihu alergií na svete, ktorá informuje o dramatickom náraste
rôznych alergických ochorení v celosvetovom meradle a zároveň predstavuje
inovatívne a preventívne riešenia v boji proti týmto ochoreniam. Snáď najznámejšie sú alergie spôsobené alergénmi zo
vzduchu, ktoré vdychujeme.Výskyt chronickej nádchy je podľa viacerých
autorov rôzny, ale kvalifikované odhady hovoria okolo 20 až 25 percentách, pričom 50 až 80 % rizika vzniku alergie tvorí
dedičnosť. Nededí sa však konkrétna alergia, ale predispozícia alergicky
reagovať. Tejto vrodenej náklonnosti k riziku vzniku alergie hovoríme
atopia. Na Slovensku je viac ako polovica ľudí, ktorí v sebe nosia gény
pre alergiu, pričom až u tretiny ľudí sa v priebehu života alergické
ochorenie aj prejaví. Na Slovensku žije viac ako milión ľudí s alergickou
nádchou, asi 250 000 ľudí s astmou a asi 500 000 ľudí s alergickou
kožou. (Bergendiová, 2012).
Časť
prvá: prach domáci a roztoče
Alergia je hypersenzitívna reakcia
podmienená aktivitou imunitného systému. Na rozdiel od
hyperreaktivity je to prehnaná
neprimeraná reakcia imunitného systému (IS)
na látky, v tomto prípade
alergény, s ktorými sa bežne stretávame vo svojom prostredí a ktoré sú schopné
navodiť precitlivenosť organizmu u geneticky predisponovaných jedincov. Výsledkom aktivity IS nie je ochrana pred nepriaznivým pôsobením
alergénu, ale poškodenie organizmu reakciou, ktorú alergén navodzuje.
Alergény
sú látky predovšetkým proteínového alebo glykoproteinového pôvodu, ale
za určitých okolností to môžu byť aj
sacharidy, lipidy a anorganické látky. Teoreticky alergénom
môže byť hociktorá látka vonkajšieho prostredia. Dlhoročným úsilím
alergológov a aj expertov WHO a Medzinárodnej únie imunologických
spoločností sa dospelo k novému názvosloviu alergénov, ktoré vychádza
z taxonomickej príslušnosti zdroja alebo z binominálneho názvoslovia
používaného pri rastlinách, živočíchoch a mikroorganizmoch. Každý alergén je potrebné charakterizovať
imunochemicky, sekvenčne, konformačne a biologicky, až potom ho môžeme zaradiť do systému názvoslovia.
Podľa medzinárodnej dohody sa označenie
alergénov robí nasledovne:
·
tri písmena = rod,
·
štvrté písmeno = druh
·
a číslo poradia, v ktorom bol alergén rozpoznaný.
Podľa klinického významu sa alergény delia na:
a. major
(hlavné) – spúšťajú tvorbu špecifických IgE u viac ako 50 % jedincov,
ktorí sú na tento alergén precitlivení a
b. a minor
(vedľajšie).
Z pravidiel nomenklatúry možno
vyvodiť záver:
·
alergény s nižším poradovým číslom bývajú hlavné (major)
alergény
·
a alergény rovnakého čísla z rôznych príbuzných druhov
či rodov (alebo vyšších taxonomických skupín) bývajú takmer identické, t. j.
majú vysoký stupeň homológie a vykazujú skríženú reaktivitu.
Podľa príslušných mechanizmov príjmu alergénov
možno rozlišovať nasledujúce formy alergií:
- inhalačné alergie:
vdýchnutím alergénov vo forme prachu, napríklad peľ, prach
v domácnosti
- alergia na potraviny:
konzumáciou potravín obsahujúcich alergény, napríklad jahody, plody mora,
konzervačné látky
- alergia na lieky:
reakcia na určité medikamenty, nezávisle od ich aplikačnej formy ako
tabletka, čapík, infúzia atď.; obzvlášť častým alergénom je napríklad
penicilín
- alergia na jed hmyzu: po
bodnutí hmyzom, napríklad včelou alebo osou
- alergia na parazity alebo
mikróby: pri napadnutí parazitmi a vírusovými alebo
bakteriálnymi infekciami
- kontaktná alergia: pri
kontakte kože s alergénmi ako napríklad nikel, kobalt, chróm, kozmetika
a podobne
Vzdušné (inhalačné) alergény sú veľmi malé, voľným
okom neviditeľné a veľmi ľahké častice, ktoré sa vznášajú vo vzduchu. (Tab. č.
1) Najčastejšie prichádzajú do kontaktu s organizmom vdýchnutím – inhaláciou. Po vdýchnutí sa tieto
častice usadia na výstelke sliznice nosa, priedušiek či pľúc a tak zapríčinia
nádchu či astmu. Veľkosť alergénu určí miesto, pokiaľ môže preniknúť: najväčšie
a najťažšie častice skončia v nose, zatiaľ čo menšie a ľahšie častice dosiahnu
až priedušky či pľúca. Vzdušné alergény spôsobujú predovšetkým alergie
dýchacích ciest, akými sú alergická nádcha a astma. Tiež môžu prísť do kontaktu
priamo s vonkajšími povrchmi tela, ako sú koža a očná spojivka, a tak môžu
spôsobiť atopickú dermatitídu, kontaktnú žihľavku alebo alergický zápal očných
spojiviek. Alergény prítomné
vo vonkajšom a vnútornom prostredí sú rozdielne, hoci sa u ľudí citlivých na
rozličné alergény vonkajšieho a vnútorného prostredia prejavujú podobné
príznaky.
Medzi vzdušné alergény patria:
a.
peľ (trávy,
stromy, byliny – buriny),
b.
prach
domáci (roztoče, spóry, mycélie, šváby
atď.),
c.
alergény
cicavcov a vtákov,
d.
huby
a aktinomycéty.
Prach ako alergén
Prach
je ťažko definovateľnou zmesou rôznych
organických a anorganických látok.
Označenie prach je nesprávny, presnejšie je používanie termínu alergény
(bytového) prachu. Hlavnými alergénnymi
zložkami bytového prachu sú výkaly roztočov a alergény
domácich zvierat. Bytový prach obsahuje
aj spóry a mycélie rôznych druhov húb, baktérie a ich produkty
(endotoxín), ľudské epitelové bunky, zvyšky potravín, textílií, dreva, peľové
zrná a podobne. Endotoxíny sú prozápalové látky prítomné v bunkovej
membráne gramnegatívnych baktérii. Za prozápalový účinok zodpovedajú
lipopolysacharidy, ktoré vyvolávajú neutrofilový zápal dýchacích ciest. Atopici
majú vyššiu vnímavosť na endotoxíny a inhalačné alergény ako neatopici,
pričom prahová dávka endotoxínov vyvolá pokles
výdychových parametrov a bronchiálnu hyperreaktivitu skôr
u atopikov ako u zdravej populácie. Endotoxíny a ich včasná expozícia po narodení dieťaťa majú
protektívny účinok u detí s vysokým rizikom vzniku prieduškovej
astmy, pričom je rozdiel medzi účinkom endotoxínu na už senzibilizovaných
jedincov a na vývoj imunitného systému dieťaťa hneď po narodení. (Hrubiško,
2003) Množstvo prachu sa vyjadruje v mg, ug alebo pikogramoch alergénov
(roztočov, zvierat, švábov, spór a podobne) obsiahnutých v jednom grame
prachu. Ako kritická hranica pre vznik
astmy sa ukazuje koncentrácia roztočov Der p1 viac než 10 ug/g prachu.
Tab. č. 1: Približná veľkosť častíc prachu (Novák )
častice
|
veľkosť
(um)
|
doba usadzovania
|
|||
ľudský vlas
|
100 – 150
|
5 sekúnd
|
|||
kožné šupiny
|
20 – 40
|
||||
viditeľný prach vo vzduchu
|
< 10
|
||||
bežný peľ
|
15 – 25
|
||||
roztočové alergény
|
10 – 30
|
5 minút
|
|||
bežné spóry plesní
|
2 – 10
|
||||
baktérie
|
1 – 5
|
||||
mačacia srsť
|
1 – 2
|
10 hodín
|
|||
častice výfukových plynov
|
0,1 – 1
|
||||
bunkový odpad
|
0,01 – 1
|
||||
vírusy
|
< 0,1
|
10 dní
|
Nebezpečné
roztoče
Roztoče sú drobné živočíchy zo skupiny členovcov. Samotná čeľaď Pyroglyphidae sa skladá zo 16 rodov
a 46 druhov. Roztoče sú rozšírené po celom svete vo všetkých biotopoch,
pričom môžu žiť voľne, ale mnohé parazitujú na bezstavovcoch či stavovcoch.
Majú nárok byť označované všadeprítomnými, lebo s výnimkou otvoreného oceánu sú
prítomné v každom type vodného, suchozemského, stromového a parazitického
habitátu. Veľa druhov roztočov sa vyskytuje aj v ľudských obydliach. Popri
vyložene synantropných roztočoch je množstvo skupín, u ktorých sa neustále
nachádzajú druhy, ktoré sa postupne prispôsobujú životu v rôznorodých
zariadeniach vytváraných človekom na celom svete. Všetky
vývojové štádiá roztočov bytového prachu sú typické keratinofágy. Do bytov sa
dostávajú pasívne s rôznymi predmetmi, zavlieka ich i sám človek vo
vlasoch, na oblečení a podobne. Vzhľadom na to, že sú hojné aj
v hniezdach synantropných vtákov (holuby, vrabce) a v prachu zo
skladov potravín, môžu ich do bytov prinášať aj vzdušné prúdy. Najvýznamnejšie
rady/druhy roztočov vyskytujúcich sa vo vnútornom prostredí sú Dermatophagoides
a Eurogyphus s druhmi Dermatophagoides pteronyssinus, ktorých výskyt
bol zaznamenaný vo väčšine obytných priestorov, ďalej Dermatophagoides farinae,
ktorých výskyt je väčšinou viazaný na suchšie miestnosti a Dermaotides
microceras i Euroglyphus maynei. Výskyt E. maynei je v prevažnej miere
viazaný na sezónne obývané objekty (rekreačné chalupy), ktoré sú dlhodobo
nevetrané. Druhú klinicky najdôležitejšiu skupinu roztočov tvoria skladiskové
rody/druhy: Acarus (A. siro), Glycophagus (G. domesticus), Lepidoglyphus (L.
destructor) a Tyrophagus (T. putrescentiae).
Roztoče v našom okolí
Vývoj roztočov
je veľmi rýchly. U samičiek je jedna alebo viac periód kladenia vajíčok,
z toho prvá trvá asi 30 dní a samička v jej priebehu kladie
jedno až dve vajíčka voľne na substrát. Optimálna teplota pre vývoj
je 22 – 25 °C, vzdušná vlhkosť 70 – 80 %, prípadne
aj viac. Veľkosť
roztočov sa pohybuje okolo 0,3 mm, a tak sú pre oko neviditeľné a
pozorovateľné len mikroskopom. Počas svojho života, ktorý trvá zhruba jeden až
tri mesiace, prechádzajú roztoče piatimi vývojovými štádiami od vajíčka po
dospelého jedinca. Po dosiahnutí pohlavného života, čo znamená okolo 25. dňa
života, nakladie samička 40 – 80 vajíčok. Samotné roztoče sú aj napriek svojmu
vzhľadu pre človeka neškodné. Alergény sú obsiahnuté v ich výkaloch –
1 gram domáceho prachu obsahuje 250 000 fekálnych častíc.
V každom byte sú je desiatky miliónov, žijú v domácom prachu a
v miestach, kde sa skladujú potraviny. Živia sa šupinkami ľudskej kože
(človek stratí denne až 50 miliónov šupiniek kože) a iným organickým
odpadom a okrem toho sa v teplom (25 °C) a vlhkom prostredí veľmi rýchlo množia. Preto im v byte najviac vyhovujú spálne, kde
ich nájdeme v matracoch, perinách, vankúšoch, obľubujú si i sedacie
súpravy, šatníky, koberce. Jeden gram prachu získaného z
matraca a postele môže obsahovať 2000 až 15 000 roztočov. V prírode sú nimi osídlené hniezda holubov,
kanárikov, sliepok a hlodavcov. Ich počet sa zvyšuje pri používaní odparovačov
a zvlhčovačov vzduchu. Nevyhovuje im studený vzduch a UV žiarenie, žijú
70 až 120 dní. Roztoče sú najbežnejším alergénom, zapríčiňujú 49 %
všetkých prípadov alergickej nádchy.
Alergiou na roztoče trpí predovšetkým dýchacie ústrojenstvo. Problémy môžu trvať
s rovnakou intenzitou po celý rok, alebo vrcholia na začiatku a na konci
vykurovacej sezóny, kedy dochádza k väčšiemu víreniu prachu.
Prejavy alergie
na alergény domáceho prachu – roztoče
Roztočové
alergény spôsobujú senzibilizáciu u 5 – 30 % populácie
a najpostihnutejšou skupinou sú deti. Precitlivenosť na roztoče sa
z inhalačných alergénov prejavuje ako prvá vzhľadom na skorý a tesný
kontakt s alergénmi hneď po narodení. Roztoče predstavujú riziko perzistujúcich foriem alergického
ochorenia a to:
a. alergickej
nádchy,
b. bronchiálnej
astmy,
c. atopického
ekzému.
Alergia
na roztoče sa môže prejaviť svrbením nosa, tváre, hrdla, jazyka
a podnebia, upchatým nosom, dráždivými pocitmi v očiach (pocit piesku
v očiach), slzením, svrbením kože na celom telo, ekzémami, vyrážkami,
opuchom pier a viečok, kašľom, dýchavičnosťou, piskotmi, bolesťami hlavy,
dyspeptickými ťažkosťami a až anafylaxiou. Pri roztočovej alergii treba mať na
pamäti skríženú precitlivenosť na mäkkýše a kôrovce (krevety, mušle,
morské živočíchy a podobne) a možnosť vzniku hnačiek, vracania
a až anafylaktického šoku.
Diagnostika alergie na domáci prach –
roztoče
Anamnéza
Anamnéza má v procese určovania správnej diagnózy mimoriadny
a prakticky nenahraditeľný význam. Vedie v mnohých prípadoch priamo k diagnóze
(až v 50 – 90 %), alebo veľmi výrazne zúži rozsah možných ochorení, či
usmerní ďalšie pátranie. Pacient musí mať pocit, že mu lekár venoval dostatok
času, záujmu (lekár sa dokáže vcítiť do ťažkostí pacienta) a malo by byť
vytvorené vhodné prostredie na rozhovor s pacientom. Otázky pacientovi sa
formulujú jasne a zrozumiteľne, s ohľadom na jeho vzdelanie
a inteligenciu. Pri alergologickom vyšetrení je často vhodné použiť dotazník
s otázkami zameranými na rodinnú, pracovnú, sociálnu, osobnú anamnézu
a hlavne otázok týkajúcich sa prostredia, kde pacient žije a pracuje
(vplyv možných alergénov, ako sú zvieratá, lieky, potraviny a podobne).
Dotazník sa môže poskytnúť pacientovi ešte pred samotným vyšetrením, aby sa
mohol pacient bez časového stresu zamyslieť a správne vyplniť otázky, na
ktoré nie je pri osobnom rozhovore v ambulancii schopný odpovedať (zabudne, je
v strese, neprikladá daným otázkam dôležitosť). Dôležité sú údaje o spôsobe
bývania (koberce, matrace, typ vykurovania, staré budovy), spôsobe stravovania,
pracovného prostredia a kontaktu s možnými pracovnými alergénmi. V rodinnej anamnéze často nachádzame
spojitosť ochorenia s alergiami u príbuzných (rodičia, súrodenci,
starí rodičia, deti ale aj vzdialenejší príbuzní).
Fyzikálne
vyšetrenie
Fyzikálne
vyšetrenie sa v zásade nelíši od bežného vyšetrenia pediatrom alebo
internistom. Alergológ venuje veľkú pozornosť celkovému výzoru pacienta
(aktívne vnímať a sledovať pacienta), stavu kože, očných spojiviek a
viečok, nosnej sliznice a posluchovému pľúcnemu nálezu. Koža alergikov býva
suchšia, zvýšenú pozornosť je potrebné venovať predilekčným miestam (flexorové
a intertriginózne plochy, krk, uši, mihalnice). Na očiach si všímame
pigmentácie pod očami, opuch mihalníc, prekrvenie spojoviek, preverujeme svetloplachosť, citlivosť na chlad
a prievan, prípadne nosenie kontaktných šošoviek. Na nose sa zameriavame
na nosové vchody – bývajú prekrvené, ragády, farbu slizníc. Čo sa týka uší,
každý alergológ by mal vyšetriť
vonkajšie zvukovody, kde môžu byť často ekzematózne zmeny a je potrebné myslieť
na kontaktnú alergiu alebo iné kožné ochorenia ako seborrhea, impetigo
a podobone. Na krku je okrem kožných zmien u atopikov potrebné hmatať
možné zväčšenie alebo nehmatateľné lymfatické uzliny. Na hrudníku si všímame
techniku dýchania, inspiračné postavenie hrudníka, prácu pomocných svalov
a hlavne auskultujeme pri forsírovanom exspíriu, čo pomáha odhaliť skryté
formy obštrukcie. Imunoalergológ by mal vedieť posúdiť celý interný nález.
Alergénové testy.
Alergénové
testy delíme na
Ø
in vivo
1)
kožné
§
skarifikačný
§
trecí
§
prick test a/alebo prick by prick test
§
intrakutánny
§
epikutánny
2)
provokačné
§
spojovkový
§
nosový
§
prieduškový
§
orálny
3)
expozičné
4)
eliminačné
Ø
in vitro
a.
imunochemické analytické metódy
§
imunoprecipitačné v roztoku alebo v géli
§
ligandové metódy
§
metódy imunoodtlačkov
§
polymerazová reťazová reakcia
b.
bunková diagnostika
§
mikroskopické metódy
§
cytometrické metódy
c.
humorálna diagnostika
§
dôkaz IgE celkového
§
stanovemie alergénovo špecifických
imunoglobulínov IgG, IgA, IgM, IgE, IgD
d.
mediátory efektorovej fázy
§
mastocyty, bazofily (histamín, tryptáza,
chymáza, suflidoleukotriény, C-kit-Ligand
(CD117), PAF, interleukíny, adhezívne molekuly
§
eozinofily (MBP, ECP, EPO, EDN/EPX , PGE2,
cytokíny)
§
neutrofily (MPO, laktoferín, tryptáza, chymáza,
elastáza)
§
Th 2 lymfocyty (IL3, IL4, IL5, IL10, IL13,
GM-CF)
§
endotelové bunky
§
neuróny (neuropeptidy)
Celkovo možno
zhrnúť, že výsledky prickových testov korelujú s výsledkami in vitro
testov pri diagnostike alergických ochorení. Kožné testy sú senzitívnejšie až
o 100 % oproti in vitro testom (60 – 80 %). Falošná pozitivita metód in
vitro pri negativite kožných testov môže byť spôsobená prítomnosťou krížovo
reagujúcich sacharidových determinantov, a to bez schopnosti naviazania sa na
dve molekuly IgE na mastocyte, a tým nespustenia degarnulácie
a vyplavenia histamínu. (Hrubiško, 2003) Kožné testy lepšie korelujú
s klinickým priebehom než väzbové laboratórne metódy. Kožné testy a
hodnota celkového IgE neposkytujú jednoznačnú odpoveď o klinickom význame
alergénu, informujú iba o miere senzibilizácie pacienta, ktorá nemusí
korelovať s klinickým priebehom. Niekedy môže ísť dokonca
o laboratórnu pozitivitu s negatívnou klinikou (potenciálni alergici
alebo vyhasnutá klinika). Preto by sa mal dobrý
alergológ – diagnostik spoliehať nielen na laboratórne vyšetrenia alebo
kožné testy, ale aj na zosúladenie so správnou a dôkladnou anamnézou. Pri ordinovaní laboratórnych vyšetrení by mala
existovať postupnosť od základných vyšetrení, cez vyšetrenie krvného obrazu
a diferenciálneho krvného obrazu, imunoglobulínov vrátane IgE celkového až
k etapovitému indikovaniu zložitejších, špecifickejších a ekonomicky náročnejších vyšetrení. Zavedením
vyšetrovania škály syntetizovaných rekombinantých alergénov a alergénových
komponentov sa očakáva dodiagnostikovanie alergického ochorenia šité zvlášť pre
každého pacienta.
Liečba
Súvislosť expozície bytovým prachom so vznikom astmy
bola pozorovaná už v 18. storočí.
Cook a Kern v roku 1920 nezávisle na sebe informovali o vysokom výskyte reakcie okamžitej precitlivenosti na extrakt bytového prachu. V rovnakej dobe bola s úspechom vykonaná terapia astmy minimalizáciou množstva bytového prachu (Van Leeman). Boli to v podstate prvé pokusy o liečbu elimináciou alergénov domáceho prostredia. V šesťdesiatych rokoch spôsobilo všeobecný údiv zistenie, že alergizujúce škodliviny v bytovom prachu nie sú chemického, ale biologického pôvodu. Klinický stav astmatikov koreloval s množstvom roztočov Dermatophagoides v skúmanom prachu. Roztoče bytového prachu sa do ľudského organizmu dostávajú najmä vdychovaním priamo z postele, v ktorej človek trávi asi polovicu života. V domácom ovzduší je ich rozptýlené minimálne množstvo. Opatrenia proti roztočom bytového prachu majú jednoznačne začínať v spálni pacienta, a to výmenou obliečok, starostlivosťou o matrace, vankúše a používaním prikrývok zo špeciálnych mikrovláknových látok, ktoré sú nepriepustné pre roztoče aj ich alergény. Nie je možné úplne sa zbaviť roztočov. Obliečky proti roztočom však môžu úspešne riešiť problém ich hlavného zdroja, ktorým je nepochybne posteľ. Kvalitné materiály z dutého vlákna sú výhodné tým, že je možné opakovane ich prať pri teplote najmenej 60 stupňov Celzia. Ak sa tieto hlavné zdroje roztočov nevyriešia, ostatné úpravy domáceho prostredia nemôžu pomôcť.
Cook a Kern v roku 1920 nezávisle na sebe informovali o vysokom výskyte reakcie okamžitej precitlivenosti na extrakt bytového prachu. V rovnakej dobe bola s úspechom vykonaná terapia astmy minimalizáciou množstva bytového prachu (Van Leeman). Boli to v podstate prvé pokusy o liečbu elimináciou alergénov domáceho prostredia. V šesťdesiatych rokoch spôsobilo všeobecný údiv zistenie, že alergizujúce škodliviny v bytovom prachu nie sú chemického, ale biologického pôvodu. Klinický stav astmatikov koreloval s množstvom roztočov Dermatophagoides v skúmanom prachu. Roztoče bytového prachu sa do ľudského organizmu dostávajú najmä vdychovaním priamo z postele, v ktorej človek trávi asi polovicu života. V domácom ovzduší je ich rozptýlené minimálne množstvo. Opatrenia proti roztočom bytového prachu majú jednoznačne začínať v spálni pacienta, a to výmenou obliečok, starostlivosťou o matrace, vankúše a používaním prikrývok zo špeciálnych mikrovláknových látok, ktoré sú nepriepustné pre roztoče aj ich alergény. Nie je možné úplne sa zbaviť roztočov. Obliečky proti roztočom však môžu úspešne riešiť problém ich hlavného zdroja, ktorým je nepochybne posteľ. Kvalitné materiály z dutého vlákna sú výhodné tým, že je možné opakovane ich prať pri teplote najmenej 60 stupňov Celzia. Ak sa tieto hlavné zdroje roztočov nevyriešia, ostatné úpravy domáceho prostredia nemôžu pomôcť.
Protilalergické lieky delíme na:
1. úľavové
·
antihistaminiká
·
bronchodilatancia
2. preventívne
·
kortikosteroidy
·
antileukotriény
·
imunoterpia
alergénovými vakcínami
·
klimatická liečba
Preventívne opatrenia pri dokázanej roztočovej alergii
V prípade potvrdenej roztočovej alergie sú na prvom mieste bytové
úpravy vedúce k zníženiu množstva a objemu prachu (odstránenie kobercov,
kožušín, záclon, závesov, páperových perín, diek, ktoré sú lapačmi prachu). Je
nevyhnutné zbaviť sa starých a nepotrebných vecí z domácnosti. Na matrace,
prikrývky a vankúše je potrebné
používať špeciálne polopriepustné obliečky z mikrovlákna. Povlak proti roztočom funguje na princípe fyzickej bariéry
medzi zdrojom roztočových alergénov (t. j. matracmi, vankúšmi alebo perinou) a
alergickým človekom. Môžeme sa stretnúť aj s označením bariérové povlaky. Látka,
z ktorej sú protiroztočové povlaky ušité, je tkaná tak nahusto, že aj keď
zostane priedušná, mikroskopické častice, ako sú práve alergény, už neprepustí.
Alergény z postelí sa tak behom spánku nedostanú do dýchacích ciest
alergika, ani na jeho pokožku, a tým sa výrazne zlepší jeho zdravotný stav.
Bariéra funguje aj v opačnom smere. K roztočom uväzneným
v „posteľovinách” sa cez poťah nedostane potrava (ktorú tvoria najmä
šupinky ľudskej kože) a tak postupne hynú. Ochranné povlaky
matracov nie je možné účinne nahradiť žiadnym iným opatrením. Posteľná bielizeň má byť z čistej bavlny, nevyhnutné je pravidelné
vetranie postelí a takisto je dôležité nehromadiť pod posteľou zbytočné
veci. Ak sa pacient nechce vzdať
kobercov, potom je potrebné vysávať koberce a čalúnený
nábytok vysávačom vybaveným zdvojenými stenami vrecúšok a HEPA filtrom. Pacient
by mal pri vysávaní používať masku proti vdychovaniu zvírených alergénov.
Na druhom mieste
v prevencii je čistota prostredia
Dôležitá je aj čistota prostredia a denné
upratovanie namokro, čím sa minimalizuje výskyt prachu vo forme lietania
chumáčov po parketách, za nábytkom a pod posteľou. Najvhodnejšie
podlahové krytiny sú také, ktoré sa dajú stierať navlhko. K upratovaniu je potrebné zvoliť prostriedky vhodné pre alergikov
(akaricídne prípravky). V poslednom období sa preferuje upratovanie tlakovými
parovými čističmi – použije sa iba čistá voda. Ak je potrebné použitie
agresívnych prípravkov v domácnosti, počas práce je vhodné intenzívne
vetranie a prácu zveriť nealergikovi. Vankúše a prikrývky
možno namiesto špeciálnych obliečok ošetrovať pravidelným praním. Aby bol tento
náhradný postup skutočne účinný, je potrebné prať prikrývky a vankúše každý
týždeň, a to najmenej pri 60 °C. Suché čistenie môže síce roztoče zabiť,
ich alergény však neodstraňuje. Nevyhnutné je aj pravidelné a časté pranie
všetkej posteľnej bielizne. Odporúča sa
jednoduché zariadenie miestností umožňujúce bezproblémové upratovanie a
odstraňovanie prachu. Ak je to možné, spálňu zo suterénu presťahujte do
vyššieho poschodia.
·
Odevy a iné predmety zadržiavajúce prach
uzatvárajte v skriniach.
·
Úpravou pomerov vo vnútornom prostredí
vytvoríte nevhodné podmienky pre rast a rozmnožovanie roztočov (hlavne
v spálni). Teplota v byte by mala byť do 20 °C optimálna vlhkosť okolo 56 %. Zároveň je potrebné často a dôkladne
vetrať.
·
Možnosť využitia akaricídnych prípravkov
(chemické látky vedúce k zníženiu a usmrteniu roztočov) pri
upratovaní, čistení čalúneného nábytku a matracov z postelí a používa
sa aj ako prídavok pri praní.
·
Deťom je vhodné kupovať umývateľné hračky
alebo vhodné na pranie. Dnes je široké spektrum hračiek určených pre alergické
deti (materiál aj výplň). Roztočom sa nedarí v mraze, preto je dobré
naučiť deti, aby dovolili dať svoje hračky na niekoľko hodín do mrazničky.
Je potrebné odstrániť vypchaté hračky s textilnými povrchmi a ďalšie náročne
umývateľné a čalúnené predmety, pokiaľ nejde o špeciálne výrobky pre alergikov.
Ak takéto hračky v spálni zostávajú, majú sa tiež často prať, a to rovnako ako
lôžkoviny pri 60 °C. Deti by sa nemali hrať v posteliach a na pohovkách, skákať
tam a viesť vankúšové boje.
·
Takisto je vhodné umiestniť v bytoch
kvalitné čističky vzduchu, zvlhčovače alebo odvlhčovače.
·
Byty s prítomnosťou domácich
maznáčikov majú vyšší výskyt roztočov. O vhodnosti chovu domácich zvierat
sa poraďte s lekárom.
·
Zabezpečte nefajčiarske prostredie
v celom byte.
Preventívne opatrenia sú dôležitou súčasťou liečby, bez nich môže prísť
k zlyhaniu celej liečby, progresii ochorenia, prípadne k nutnosti
siahnutia po silnejších liekoch (nebezpečnejšie nežiaduce účinkov). Výsledkom
dôslednej prevencie sú opakované dôkazy pacientov, že v iných
domácnostiach, hotelových izbách či v starých chalupách bez úprav proti
roztočom cítia zhoršenie stavu.
Záver:
Alergológovia predpokladajú, že v roku 2020 už bude
alergikom prakticky každý človek. Vyplýva to zo životného prostredia, z toho,
čo si obliekame, jeme. Okolie mení aj našu genetickú výbavu – sú to
epigenetické zmeny. Z generácie na generáciu sa zvyšuje náchylnosť na alergiu,
ktorá nie je zakódovaná v génoch.
Tak ako v iných odboroch, aj v alergológii
sa objavujú stále nové diagnostiké možnosti, rozširuje sa ponuka laboratórnych
testov, žiaden test však nenahradí
klinické vyšetrenie. Pri interpretácii alergologických
laboratórnych nálezov je hlavným problémom odlíšenie klinicky nevýznamných pozitívnych nálezov a nešpecifickej laboratórnej pozitivity
v dôsledku skríženej reakcie medzi alergénmi. Riziko falošne negatívnych
výsledkov hrozí pri alergénoch, u ktorých i cez vysokú špecificitu dosahujeme nízku senzitivitu testu, ako to
môže byť aj pri alergénoch roztočov (Honzová, 2009). Laboratórne vyšetrenia in
vitro patria medzi pomocné metódy v diagnostike alergológii, ktoré môžu
viesť alergológa k správnej diagnostike a liečbe pri správnej
interpretácii. Dôležité je dodržať pravidlá behom preanalytickej, analytickej
a postanalytickej fázy laboratórneho vyšetrenia. V správnosti
laboratórneho vyšetrenia hrá dôležitú úlohu poučenie pacienta pred odberom, dôležité
je včasné spracovanie materiálu a samozrejme
voľba akreditovaného laboratória. Základom vyšetrenia alergologického
pacienta a dôkazu príčiny ochorenia
ostáva podrobná anamnéza,
klinické vyšetrenie a kožné testy. Základom liečby alergických ochorení je
snaha o úplnú elimináciu alergénu z okolia pacienta a kombinácia
farmakologických a nefarmakologických prostriedkov. Efekt liečby závisí od
správne stanovenej diagnózy, včasne zahájenej liečby, optimálneho výberu
alergénu pre alergénovu imunoterapiu a hlavne od spolupráce pacienta
s lekármi a ostatnými zdravotnickými pracovníkmi.
Literatúra:
Alergie
a jak im čelit. Domáci lékař. MAYDAY ublisching, 2008r., 207s. ISDN 978-80-86986-35-7
Bergendiová
K.: Alergia a možnosti liečby. Dostupné na: www.:http://abysportnebolel.sk/zdravie/alergia-a-moznosti-liecby/ 2012r.
Bidat
E., Loigerot Ch.: Alergie u dětí. Portál s.r.o. Praha 2005. 148 s.
ISBN80-7178-936-4
Honzová
S.: Možnosti laboratorní diagnostiky alergie. Interní Med. 2009. 11(4); 168-170
Hrubiško
M. a kol.: Alergoloógia. Vydavetľstvo osvete Martin. 2003. 1. vydanie, 518
s. ISBN 80-8063-110-7
Novák,
J. Novotná B.: Alergie a astma. V těhotenství, prevence
v dětství. Grada Publishing 2013. 244 s. ISBN 13: 978-80-247-4390-5
Novák J.: Astma, alergie a roztoči. Setkáni lékářu ČR
a SR v Litomyšli. 8. ročník, 2009
Petrů
V. a kol.: Dětská alergologie. Mladá fronta a.s. Praha 2012, 531 s. ISBN
978-80-204-2584-3
Stites
P. D., Terr A. I.: Základní a klinická imunologie. Victoria Publishing
1994. 744s. ISBN 80-85605-37-6
Špičák
V., Panzner P. a kol.: Alergologie.
Galén 2004. 1. vydanie. 348 s. ISBN 80-7662-265-X
Teřl
M., Rybníčke O.: Asthma bronchiale v příčinach a klinických obrazech.
GEUM Praha s.r.o. 2008. 311 s. ISBN 978-80-86256-59-7
MUDr. Mária Džupinová,
MSc.
ALIAN s.r.o. sídlo : Sv. Jakuba 20, Bardejov
office: Imunoalergologická ambulancia
sídlo Bezručova 8, Ťačevská 3398 , 085 01 Bardejov
mobil 00421 948 036 096, fax 00421 54 75 98 158
e mail: marika.dzupinova@gmail.com
ALIAN s.r.o. sídlo : Sv. Jakuba 20, Bardejov
office: Imunoalergologická ambulancia
sídlo Bezručova 8, Ťačevská 3398 , 085 01 Bardejov
mobil 00421 948 036 096, fax 00421 54 75 98 158
e mail: marika.dzupinova@gmail.com